Adrian Gubčo 07.10.2025 20:03
Zabudnutá ikona Bratislavy? Slovenský rozhlas by mohol byť symbolom mesta, svoj potenciál nevyužíva
Bratislava bola v povojnovom období, zvlášť v 60-tych rokoch, miestom odvážnych architektonických experimentov mimoriadnej kvality. Viaceré z nich sa výrazne podpísali na tvári mesta, tým najunikátnejším dielom je však vysoko pravdepodobne obrátená pyramída Slovenského rozhlasu (resp. STVR). Výnimočná stavba však ani zďaleka nevyužíva svoj potenciál naplno.
Autor: Nino Belovič / YIM.BA
Výnimočné dielo svetového významu
Koniec 50-tych a 60-te roky 20. storočia sa v prostredí československej architektúry niesli v znamení rastúceho optimizmu a uvoľnenia. Architekti sa vymanili z vplyvu architektúry socialistického realizmu a nadviazali na špičkovú domácu tradíciu modernej architektúry aj medzinárodné trendy. Ohromujúci úspech Československa na svetovej výstave EXPO v roku 1958 dodal nastupujúcej generácii architektov ďalší impulz.
Autori tak začali navrhovať architektonicky aj konštrukčne unikátne stavby. Asi žiadna však nie je natoľko výnimočná ako budova bývalého Slovenského rozhlasu na Mýtnej ulici. Na mieste drobnej predmestskej zástavby vznikol členitý, no výborne vyriešený komplex, tvorený sériou nahrávacích štúdií, koncertných štúdií aj administratívnych priestorov. Srdcom je expresívne pôsobiaca budova v tvare obrátenej pyramídy.
Pôvodne sa pritom nemusela realizovať vôbec. Na projekt sa zrealizovala dvojica súťaží. Cieľom prvej z roku 1962 bolo nájsť vhodné miesto pre rozhlas. Vybraná bola dnešná lokalita v susedstve uvažovanej Priečnej osi, veľkorysej mestskej triedy, ktorá mala spojiť hlavnú železničnú stanicu s Dunajom a byť obklopená sériou významných verejných budov. Druhá sa konala v roku 1963 a hľadala stvárnenie komplexu. Najvyššie druhé miesto získal architekt Miloš Chorvát.
Na treťom mieste sa umiestnil návrh od kolektívu Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič a Stanislav Talaš. Investor však chcel vybudovať netypické dielo, preto sa rozhodol práve pre návrh od Svetka, Ďurkoviča a Talaša. Talaša neskôr nahradil Barnabáš Kissling a v koncepte sa robili aj ďalšie zmeny. Napokon v roku 1969 prišli architekti s finálnym návrhom v podobe obrátenej pyramídy.
Podľa historikov architektúry išlo o natoľko revolučný koncept, že sa o podobných v zahraničí hovorilo skôr ako o experimentálnych víziách pre architektonické výstavy. Tu sa však v roku 1969 reálne začalo s mimoriadne náročnou výstavbou. V prízemných hmotách vznikli priestory pre nahrávacie štúdiá a koncertné sály, ktoré sú technicky zabezpečené voči hluku z okolia. Pyramída, zavesená na centrálnom oceľobetónovom jadre, je využívaná najmä ako administratíva.
Projekt bol definitívne dokončený v roku 1984. Reakcie boli rôznorodé, od veľkého uznania po kritiku. Odborníci sa však zhodujú, že vzniklo mimoriadne dielo. Podľa Registra modernej architektúry mu nemožno uprieť veľkorysosť a kultivované architektonické komponovanie, ďalší vyzdvihujú detaily budovy vrátane dokonale zachovaného interiéru alebo výnimočnej hry svetla v interiéri pyramídy.
Komplex Slovenského rozhlasu získal v roku 2001 v celoslovenskej ankete titul Stavba storočia v kategórii spoločenských stavieb. V roku 2017 bol zas vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku ako vtedy ešte len jedna z mála realizácii neskorej architektonickej moderny. Tento krok rozmetal akékoľvek úvahy o odstránení a pravdepodobne aj odpredaji budovy.
Bratislava tak disponuje výnimočnou stavbou, ktorá púta pozornosť milovníkov modernej architektúry. Z pohľadu širokej verejnosti je označovaný skôr za kuriozitu a mnoho ľudí jej nevenuje väčšiu pozornosť. Ide pritom o dielo svetovej kvality a významu, ktoré možno bez rozpakov zaradiť k stavbám typu opera v Sydney, pyramída v Louvri alebo realizáciám od Oscara Niemeyera.
Tradičným bratislavským problémom je, že ju pozná len málo ľudí. Rozpoznaniu potenciálu Slovenského rozhlasu však nepomáha nielen malosť a bezvýznamnosť mesta, ale ani samotná inštitúcia.
Autor: Nino Belovič / YIM.BA
Unikátna stavba v zlom stave
Komplex Slovenského rozhlasu je dnes do veľkej miery v pôvodnom stave. Má to svoju výhodu v podobe zachovania originálnych prvkov, detailov i nábytku, prirodzene sa to však odráža aj na technických nedostatkoch. Fakt, že budova je chránená, predstavuje do istej miery komplikáciu pre samotnú STVR.
Pripúšťa to aj Filip Púchovský, PR manažér STVR. „Budova Slovenského rozhlasu je národnou kultúrnou pamiatkou. Z tohto dôvodu všetky potenciálne úpravy, opravy a modernizácie podliehajú schvaľovaciemu konaniu Krajského pamiatkového úradu. Až po schválení KPÚ a podľa finančných možností STVR prichádza postupne k realizácii spomínaných aktivít smerujúcich k udržateľnosti NKP,“ popisuje proces prípravy teoretickej obnovy.
Ešte väčším problémom ako status NKP je však všeobecný nedostatok zdrojov na rekonštrukciu. „V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že STVR nemá pridelené mimoriadne finančné zdroje pre obnovu NKP a všetky realizované práce sú financované z prevádzkového rozpočtu inštitúcie,“ konštatuje Púchovský.
Prebiehajú tak len relatívne obmedzené zásahy - v roku 2022 sa realizovala kompletná obnova a náter železnej konštrukcie budovy Slovenského rozhlasu, v tomto roku bude realizovaná rekonštrukcia kobercov a sedadiel v Hudobnom štúdiu. „V pláne je realizovať v budúcom roku podobnú rekonštrukciu aj vo Veľkom koncertnom štúdiu. Všetko však bude závisieť od finančných možností STVR,“ dodáva PR manažér.
Aké-také zlepšenie by malo nastať aj zvonka. „V súčasnosti sa spracováva aj prvá časť projektu exteriérovej obnovy vonkajších fasád, v ktorom budú zmapované všetky poškodenia na celom obvodovom plášti budovy a tiež rozsah týchto poškodení,“ informuje Púchovský. „Následne bude, ako pilotný projekt v budúcom roku, realizovaná obnova múrikov pred hlavným vstupom do pyramídy. V druhej fáze projektu budú rozpracované všetky detaily a postup prác a opráv obvodového plášťa všetkých objektov NKP.“
Menšie zmeny by sa mohli týkať ešte dlažby či osvetlenia. RTVS nateraz odmieta, že by bolo vytlačené parkovanie pri parčíku na Belopotockého ulici, kde autá devastujú pôvodnú kamennú dlažbu pri fasáde budovy. Namiesto toho chce čiastočne opraviť dlažbu bez riešenia pôvodu problému.
V prípade osvetlenia sa neuvažuje nad ilumináciou objektu, aká bola v minulých rokoch zrealizovaná počas Bielej noci. Zmena však má nastať v interiéroch. „Podobné riešenie sa pripravuje s interiérovým osvetlením, pričom projekt je viazaný k 100. výročiu rozhlasového vysielanie, ktoré STVR oslávi na budúci rok, spoločne so 70. výročím televízneho vysielania,“ približuje F. Púchovský.
Súčasťou budovy sú výnimočné interiéry. Autor: Nino Belovič / YIM.BA
Otvorenie sa verejnosti? Nereálne
Hoci naozaj zapálení fanúšikovia architektúry neskorej moderny poznajú špecifiká a mimoriadne riešenia komplexu vďaka sérii dokumentov alebo článkov, široká verejnosť je na tom inak. Pre drvivú väčšinu ľudí ide o uzavretý komplex, otvorený len počas občasných koncertov. Prehliadky stavby sú veľmi zriedkavé a do verejného priestoru mesta komplex zapojený nie je.
V prípade otvoreniu sa návštevníkom sa na tom pravdepodobne nič nezmení ani v dohľadnej dobe. „Momentálne sa organizované prehliadky realizujú výnimočne, zväčša pre žiakov a študentov. Je potrebné si uvedomiť, že interiér Slovenského rozhlasu je predovšetkým pracovným prostredím rozhlasových pracovníkov,“ vysvetľuje Filip Púchovský. To je samozrejme pravda, na druhej strane, dnes sa už otvárajú mnohé v minulosti uzavreté inštitúcie a hľadajú spôsoby, ako sprostredkovať svoju prácu širokému publiku.
STVR sa chce odprezentovať iným spôsobom. „STVR však má v pláne zatraktívniť priestory prístupné verejnosti, a to inštaláciou stálej výstavy historických exponátov, v pláne je aj realizácia 3D virtuálnej prehliadky Slovenského rozhlasu,“ tvrdí PR manažér. Je na diskusiu, či by oveľa vhodnejšie nebolo zachovanie pôvodnej galérie, ktorá tu fungovala až do kontroverzií v súvislosti s vystavením diel renomovaného umelca Andreja Dúbravského.
Najväčšmi by však mohlo napomôcť otvorenie terás rozhlasu a ich oživenie – teda to, čo sa plánovalo už pri jeho vzniku. Pôvodní architekti totiž osvietene navrhli systém terás tak, aby sa dali využívať ako verejný priestor a alternatívna forma pohybu po meste. Podľa najodvážnejších úvah mali byť dokonca napojené na ďalšie terasy, vybudované v rámci neskoršej výstavby v okolí. Budova Národnej banky Slovenska však už na tento koncept nenadviazala.
Terasy STVR dnes zostávajú uzatvorené. Ich aktiváciu však inštitúcia neodmieta. „Tento koncept existuje, ale je podmienený získaním mimoriadnych investícií do obnovy obvodového plášťa a tiež do obnovy hydroizolácie pod pochôdznymi terasami,“ upozorňuje Púchovský.
Určitá vízia teda existuje. „STVR má v pláne prípravu štúdie, ktorá by mala zhodnotiť pripravenosť exteriérových objektov Slovenského rozhlasu pre aktiváciu otvorených terás pre verejnosť z technického hľadiska a samozrejme aj zhodnotenie finančnej náročnosti realizácie takéhoto projektu,“ sľubuje PR manažér. Ako ale uzatvára, realizácia bude závisieť najmä od finančných zdrojov.
Terasy sa v minulosti určitú dobu využívali. V rokoch 2014-2015 tu fungoval projekt komunitnej záhrady Pod Pyramídou, ktorý okrem pestovania rastlín organizoval aj podujatia, predstavenia, letné kiná a podobne. Vtedajšia RTVS tvrdila, že chce vo vlastnej réžii s projektom pokračovať, v praxi sa to ale nestalo. Už desať rokov je tak spomienkou na oživenú terasu len označenie záhrady na prístupových schodoch.
Terasy Slovenského rozhlasu boli mienené ako verejne prístupný priestor. Autor: Nino Belovič / YIM.BA
Bratislava má skutočnú ikonu, využíva ju málo
Mnohé svetové mestá sa snažia o napodobenie „Bilbao efektu“, teda naštartovanie ekonomiky po vybudovaní výnimočnej verejnej stavby s výrazným architektonickým riešením. Napodobniť tým chcú baskické Bilbao, ktoré sa úspešne transformovalo po výstavbe Guggenheimovho múzea. Podobné úvahy sa čas od času objavujú aj v strednej Európe. Praha si čosi podobné sľubuje od novej Vltavskej filharmónie.
Bratislava už výnimočné architektonické dielo má. Súčasná situácia však ukazuje, že nestačí takúto stavbu len postaviť, treba ju aj vedieť využiť. Slovenský rozhlas je impresívny, dnes ale návštevníkom stojí nanajvýš za zopár fotiek do albumu či na sociálne siete a tým to hasne. Mnohí ľudia naň natrafia skôr náhodou, ako by do slovenskej metropoly išli cielene aj za touto stavbou.
Ak sa to má zmeniť, vynaložené musí byť sústredené úsilie, kombinujúce väčšie otvorenie sa budovy, sprístupnenie a aktiváciu verejného priestoru, prezentáciu objektu a umný marketing. Obyvatelia Bratislavy sa musia s rozhlasom vo väčšej miere identifikovať, návštevníci zas musia vedieť, že toto je jedna z top vecí, ktoré treba v metropole vidieť. Nemôže ísť o akúsi zabudnutú súčasť veľkej urbanistickej vízie z minulosti.
Samozrejme, treba vedieť spojiť verejné využívanie a cestovný ruch s prevádzkou objektu. Existuje len málo pochybností o tom, že kreatívny súčasný architekt alebo odborník by vedel pripraviť také riešenie, ktoré by aspoň čiastočne sprostredkovalo zážitok z architektúry a funkcie Slovenského rozhlasu bez toho, aby narušil prácu zamestnancov. Keď sa podobné úpravy dajú realizovať v parlamentoch či filmových štúdiách, malo by to byť možné aj tu.
Slovensko vo všeobecnosti trpí tým, že sa nevie predať. V skutočnosti netrpí nedostatkom atraktívnych či výnimočných miest, stavieb, osobností či inštitúcií, ktoré by mohli vábiť davy návštevníkov a prispievať k vyššej hrdosti domácich. Pokiaľ ale o týchto unikátoch nebude nikto vedieť, zostanú aj tie najlepšie veci zanedbané, bez financií a bez snahy verejnosti o ich ochranu. Komplex Slovenského rozhlasu sa podarilo zachrániť pred zánikom, teraz ale treba ukázať, prečo si to zaslúžil.
Sledujte YIM.BA na Instagrame.
Sledujte YIM.BA na YouTube.
