Adrian Gubčo 15.07.2022 17:42

Veže pri Dunaji a rozumný spôsob rozvoja mesta

V posledných dňoch vzbudil záujem rozhovor známeho architekta Petra Žalmana pre Denník N. Z mnohých zaujímavých postrehov aktívneho autora jedinečných publikácií o rozvoji mesta bolo do titulky vybrané tvrdenie, že mrakodrapy pri Dunaji nemajú nič spoločné so zdravým vývojom. Je to však presne naopak – veže sú korunou pozitívnych zmien, ktoré sa v Bratislave dejú.

Zdroj: J&T Real Estate

Architekt Peter Žalman je ojedinelou a veľmi pozitívnou súčasťou bratislavskej architektonickej scény. Sám nemá na konte až toľko realizácií (hoci tie existujúce dnes patria k významným dielam, podieľajúcim sa na kultúrnejšej tvári mesta), už roky sa však venuje poctivému analyzovaniu a katalogizovaniu architektonického a urbanistického vývoja Bratislavy aj jej zázemia. Tieto práce majú mimoriadnu poznávaciu, ale aj historickú hodnotu – čerpať z nich budú ešte generácie autorov. Patrí k malému okruhu expertov, ktorí nielen poukazujú na niektoré z kľúčových problémov metropoly, ale majú aj náležitý verejný dosah.

Žalman preto hovorí s veľkou autoritou a skúsenosťami o transformácii Bratislavy za posledné desaťročia. K jeho kľúčovým prínosom patrí upozornenie na dravosť suburbanizačného vývoja v okolí mesta, pričom pripomína, že Bratislava môže už čoskoro doslova obrásť plošnou zástavbou rodinných domov – teda tým, čo sa inak nazýva aj sídelná kaša (urban sprawl), hoci u nás sa používa aj spojenie „paneláky naležato“. Opiera sa pritom aj o práce geografov, ktorí sa tejto problematike venujú už dlhodobo, no ich práce nebývajú tak silno architektmi a urbanistami reflektované.

Práve skúsenosť však môže byť v niečom klamlivá – v jej zajatí sme niekedy naučení automaticky interpretovať aktuálne trendy spôsobom, ktorý už nie je na súčasnú dobu aplikovateľný. Skúsenosť nie je vševysvetľujúca a neponúka dokonalé odpovede. Spoločnosť sa mení a mesto s ňou. Preto ani neplatia všetky tézy o Bratislave, ktoré architekt vyslovil. Poznámka k vežiam v jej novom centre (downtowne) je jednou z nich.

 

Prvý slovenský mrakodrap Eurovea Tower a panoráma nových veží downtownu. Zdroj: J&T Real Estate

 

Bratislava zažíva najlepšie roky

Peter Žalman pripomína, že existujú významné impulzy pre rozvoj Bratislavy. Ide o hlavné mesto štátu, ktoré koncentruje kľúčové štátne inštitúcie a navyše disponuje historicky vynikajúcou polohou. V prvom rade však ide o veľký ekonomické centrum, motor, ktorý generuje bohatstvo a pracovné miesta na úrovni neporovnateľnej so zvyškom Slovenska. To automaticky láka tisíce ľudí z iných regiónov. Slovensko patrí zároveň ku krajinám s najväčšími medziregionálnymi rozdielmi v Európskej únii, čo je pre Bratislavu a jej atraktivitu ďalšie plus.

Napriek tomu mala historicky smolu. Či v staroveku, ranom stredoveku, vrcholnom stredoveku alebo v novoveku, v blízkosti Bratislavy sa rozvíjalo iné, významnejšie centrum, ktoré na seba viazalo gro hospodárskych aktivít, príp. čelila zničujúcim vojnám. Takisto nebola nikdy ani plnohodnotným hlavným mestom, azda s výnimkou zlatého obdobia vlády Márie Terézie, ktoré na nej doteraz zanechalo výrazné stopy. Všetko sa zmenilo až v roku 1993: konečne sa z Bratislavy stala skutočná metropola nezávislej krajiny. Spolu s tým si začala hľadať vlastnú cestu vývoja v prostredí spoločnosti, ktorá je rovnako nezrelá.

Na tejto ceste sa mnohokrát zakoplo a spravilo sa mnoho chýb – najmä v podobe plošnej deštrukcie industriálu, vrátane viacerých cenných a nenahraditeľných objektov (mimochodom, Petrovi Žalmanovi treba poďakovať za záchranu niekoľkých reliktov, vrátane Jurkovičovej teplárne). Základný smer je však dobrý: mesto sa začalo obracať dovnútra v dôsledku vysunutia priemyslu a transformácie vyprázdnených areálov. Pristúpilo k tomu spôsobom, ktorý bol odlišný od vývoja v Prahe či Budapešti: Bratislava sa už pred dávnymi desaťročiami rozhodla ísť aj cestou výškových budov, na čo dnes veľkolepo nadviazala.  

Manderlák, hotel Kyjev či Stavebná fakulta Slovenskej technickej univerzity sú budovy, ktoré dnes už vnímame ako automatické prvky v obraze Bratislavy, ich existencia však nie je vôbec taká samozrejmá. Všetky spája odvaha autorov či investorov, ktorí prišli do vtedy ešte nízkopodlažného a miestami malomestského prostredia Bratislavy (stačí vedieť, že na mieste Kyjeva boli väčšinou jedno- či dvojpodlažné domčeky, rovnako na Radlinského. To isté platí aj o Manderláku) a vložili doň mohutné figúry veží, ktoré zmenili tradičnú panorámu. Predznamenali tým odlišný, vlastný prístup – a do istej miery aj priekopnícky.

S výnimkou Varšavy (a Moskvy) totiž nie je v regióne strednej a východnej Európy mesto, ktoré by bolo s expanziou do výšky viac zviazané, ako Bratislava. Potvrdzovala to znova a znova – aj v čase vzniku ÚPN-Z Martanovičova v roku 1988, ktorý viedol k vzniku veží v okolí Pribinovej, aj keď vznikli prvé porevolučné výškové budovy na Karadžičovej (VÚB) a Ulici Imricha Karvaša (NBS). Iniciatívu potom prevzali developeri, teda súkromné entity, založené za účelom zarábania peňazí. Na tom nie je nič zlé – právo podnikať je základnou súčasťou slobodnej spoločnosti. Preto budú existovať aj firmy, ktoré budú dodávať produkty, po ktorých je dopyt, vrátane projektov výškových budov. So silnejúcou ekonomikou tento dopyt rástol. 

Stavba nových výškových budov (nanešťastie však nie vždy dobrej kvality) je tak zhrnutím v Bratislave prítomných procesov: je prejavom rozvojových prístupov, načrtnutých už v minulosti. Je ukážkou ekonomických úspechov, ktoré dosiahla transformujúca sa bratislavská a slovenská spoločnosť. Je reflexiou súčasných globálnych (vrátane európskych) trendov vo výstavbe miest. A napokon je aj súčasťou regenerácie, spojenej s novou energiou, ktorá bola v Bratislave prítomná naposledy v 18. storočí a potom čiastočne za Prvej republiky.

Skúsenosť človeka, ktorý bol svedkom regulovaného vývoja mesta v špecifickom uzavretom kontexte, tak môže zavádzať. Bratislava ide vlastnou a miestami divokou cestou, stále však do veľkej miery európskou. Tak ako v iných mestách, aj tu sa menia priemyselné zóny na polyfunkčné, pribúdajú tu najmä strednopodlažné budovy s „ľudskou mierkou“, začína sa zdôrazňovať význam verejného priestoru či aktívneho parteru a rozvíja sa zdieľaná mobilita. A to aj napriek tomu, že spôsob plánovania tu je odlišný od mnohých miest, považovaných za vzorové.

Popritom ale netreba zabúdať, že aj v tých rastú výškové budovy, aj tam pôsobia veľké developerské spoločnosti a aj tam niekedy zanikajú staršie budovy, aby sa nahradili novými. Takmer každé veľké európske hlavné mesto už dnes rozvíja vlastnú štvrť s vežami a každá úspešná metropola hľadá spôsob, ako férovo komunikovať s inými aktérmi o rozvoji. Bratislava vyniká v stredoeurópskom prostredí – v celoeurópskom ale sotva.

 

Veže v downtowne vyrástli v priebehu niekoľkých rokov a navždy zmenili panorámu mesta, ide však o prirodzený dôsledok jeho vývoja

 

Čo by sme si mali od Petra Žalmana zobrať

Aj keď sa s architektom Žalmanom nezhodnem v pohľade na rozvoj downtownu alebo s tendenčnými tvrdeniami o povahe developerov a ich úlohe v rozvoji mesta, jeho postrehy, smerujúce k suburbanizácii, strategickému rozvoju či úlohe štátu, sú mimoriadne hodnotné. Práve v tom spočívajú kľúčové prínosy rozhovoru. Nenápadná poznámka o plánovaní Veľkého Paríža, ktoré bolo vo Francúzsku celonárodnou témou s osobným vkladom prezidenta, by mohla byť inšpiráciou aj pre Bratislavu a Slovensko. Lebo hlavné mesto sa síce rozvíja, ale takmer výlučne bez nesmierne potrebnej podpory na najvyššej úrovni vedenia krajiny.  

Faktom je, že suburbanizácia je problémom, súvisiacim aj s nedostatkom možností mesta pre otváranie nových území pre výstavbu, najmä zaťažených brownfieldov, ktoré treba vyčistiť. Takisto platí, že Bratislava stále nemá dobudovanú základnú cestnú, koľajovú, cyklistickú aj technickú infraštruktúru. Nemá konkrétnu rozvojovú stratégiu, nevie, akým smerom sa má rozvíjať, a nedisponuje ani cieľovou hodnotou počtu obyvateľov, pre ktorých má fungovať. Tieto úlohy nedokáže zvládnuť sama, bez účasti štátu – a to na úrovni finančnej i plánovacej.

Na to architekt veľmi presne poukazuje, pričom pripomína, že neriešenie problémov sa odrazí (resp. sa už odráža) na zhoršenej kvalite života, na vyháňaní ľudí na predmestia alebo zhoršenej úrovni životného prostredia a verejného priestoru. Naostatok, veľmi správne pripomína, že ak sa má niečo pohnúť, je potrebné konať a nedbať na všetky odmietavé postoje (ktoré mimochodom bránia rýchlejšej výstavbe projektov, o ktorých hovoril v rozhovore). Dá sa len súhlasiť s konštatovaním, že niekedy nemožno vyhovieť všetkým.

Nanešťastie, verejná diskusia o rozvoji Bratislavy sa mnohokrát nesie v podobe zbytočných zákopových vojen, týkajúcich sa malicherných alebo dávno vyriešených otázok. Vyťahujú sa témy, ktoré sú v podstate nedôležité, pričom sa nerieši podstata: kam sa má slovenské mesto vlastne posunúť a kam sa má dostať. Práca Petra Žalmana poskytuje dôležité vodítka, ktoré ukazujú, čo sa môže stať, pokiaľ sa debata neposunie a neprídu riešenia. Výsledný stav sa nebude páčiť nikomu – bez ohľadu na názor na výškové budovy, Istropolis alebo Bratislavskú dlažbu.

 

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.