Kristína Liďáková 18.03.2025 13:25

Brutalistické ikony rozdeľujúce verejnosť. Spoznajte päť najvýraznejších stavieb socializmu, formujúcich tvár Bratislavy

Súčasťou modernej architektúry Slovenska je viacero signifikantných realizácií, ktoré vynikajú atypickým výrazom, na svoju dobu inovatívnou technológiou či architektonickým konceptom. Rôznorodosť niektorých z nich poukazuje na špecifický autorský rukopis ich architektov a obohacuje podobu slovenskej metropoly.

Zdroj: David Palička, Slovenská komora architektov

Budova Slovenského rozhlasu, Bratislava

Stavba, nachádzajúca sa na Mýtnej ulici, zásadne vyčnieva nad okolitú štvrť svojím atypickým tvaroslovím. Oceľová konštrukcia je založená na ojedinele riešenom tvare obrátenej pyramídy. 

Autormi projektu sú Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič, Barnabáš Kissling a Mária Škočková. Návrh projektu vznikal v rokoch 1964-1970, pričom realizácia prebehla v období rokov 1969-1984. Primárnym účelom komplexu bolo vytvorenie štúdií a administratívy významnej národnej inštitúcie, teda rozhlasu. V konečnom dôsledku nielen mimoriadny exteriér, ale aj interiér, zásadne formovaný dobovými umeleckými dielami a danosťami priestoru.

Rozsiahly súbor pozostáva nielen z unikátneho konceptu viacerých funkčných častí či objektov, ale aj detailne prepracovaným zónovaním. Spodná časť komplexu disponuje nahrávacími a prevádzkovými priestormi, v dôsledku čoho je technická zóna odhlučnená. Strechy sú koncipované ako terasy, ktorých pôvodný zámer bolo napojiť ich na mosty, prepájajúce areál s okolitými stavbami bez nutnosti zásahu do cestnej komunikácie.  

Architektonické riešenie má za následok, že sa rozširuje plocha jednotlivých podlaží, ktorých je deväť. Umiestnené sú tu redakčné a vysielacie priestory. Pracoviská sú umiestnené za mriežkou, ktorá je vizuálnou súčasťou dominantných prvkov fasády. V strede pyramídy sa nachádza komunikačná časť, pričom medzi jadrom a obvodom stavby sa smerom nahor otvára vnútorná hala s výškou piatich podlaží. Pútavým aspektom haly je bohatstvo zelene a sklenené plochy presvetľujúce interiér, čo dodáva vnútornému členeniu vzdušnosť. 

Veľké koncertné štúdio, výrazná súčasť rozhlasu, je zavesené na oceľovej konštrukcii pomocou pružín a vyniká mimoriadnou akustikou. V súčasnosti je používané nielen pre potreby rozhlasu, ale aj ako výnimočný kultúrny priestor. 

Sídlo Slovenského rozhlasu získalo v celoslovenskej ankete z roku 2001 titul Stavba storočia v kategórii spoločenských stavieb. Budova rozhlasu sa tak právom stala príkladom konštrukčnej inovatívnosti československého stavebníctva. „Návrh sme stále korigovali kvôli potrebe expresívneho výrazu. Táto budova nemala vyzerať ako hocijaká iná inštitúcia,“ zhrnul v minulosti architekt Svetko prístup k tvorbe jedinečného diela. Komplex je dnes národnou kultúrnou pamiatkou. 

Rozhlas tesne po dokončení. Dnes by sa v popredí nachádzala budova NBS. Zdroj: Slovenská komora architektov

Budova Slovenského národného archívu, Bratislava

Ikonické sídlo Slovenského národného archívu je dielom legendy slovenskej architektúry, Vladimíra Dedečka. Nachádza sa na Drotárskej ceste, na miernej vyvýšenine nad mestom, vďaka čomu sa týči nad západnou časťou Starého Mesta. Budova vznikala v rokoch 1970 až 1983, pričom na jej výstavbe sa podielali politickí väzni. 

Tvaroslovie si zakladá na tvrdej linearite, odkazujúc na vizuálnu podobu depozitárov, slúžiacich na archiváciu. Masívnosť budovy tak reflektuje účel inštitúcie, pričom vďaka polohe stavby dominuje prostrediu. Geometria objektu, pozostávajúca z jednoduchého tvaru kocky, delenej horizontálne na štyri časti, sa dotýka aj fasády. Tá je v podobnom duchu obložená svetlým, jednotvárnym mramorom. 

Archív, podobne ako premostenie Slovenskej národnej galérie, ktorej autorom je taktiež Dedeček, pracuje so stupňovitým striedaním hmoty na celkovo 12 podlažiach a začlenením červenej farby. Vnútorný priestor zodpovedá nevyhnutným potrebám archivácie a prispôsobený je archívnemu depozitáru a technickému zázemiu pracovníkov. Vysunutá časť, lemujúca spodnú líniu stavby, je určená administratíve a riaditeľstvu. 

Slovenský národný archív bol v roku 1983 ocenený plaketou medzinárodnej konferencie archívov. Spolu s viacerými dielami architekta patrí k výrazne diskutovanej architektúre Československa. Dedeček v tomto projekte vyjadril svoj zásadný príklon k funkčnosti a ucelenej koncepcii, vložil sem však aj svoj signifikantný rukopis. Vznikla tak stavba, vzbudzujúca nielen rešpekt, ale aj obdiv.

Autor: David Palička

Panorama Resort Hotel, Štrbské Pleso

Výrazná stavba architekta Zdenka Řiháka vznikla v rokoch 1967-1970 , pričom už v dobe svojho vzniku ňou nebola verejnosť nadšená. Jej konštruktivistická a brutalistická estetika pôsobila v čase výstavby kontroverzne, no postupom rokov si budova získala status ikonickej súčasti Tatier.

Hotel bol postavený pri príležitosti Majstrovstiev sveta v lyžovaní v roku 1970. Svojou výškovou formou nielenže vytvára výrazný vizuálny prvok v krajine, ale zároveň slúži ako významný orientačný bod.

Medzi charakteristické črty objektu patrí stupňovité stúpanie podlaží uprostred horského terénu. Členenie podlaží je tak paradoxne obrátené - najširšie podlažie sa nachádza v najvyššom bode stavby. Brutalisticky ladený hotel pomerne zásadne zasahuje do lesného prostredia, čo malo zmierniť práve toto členenie, ktoré čiastočne odľahčuje hmotu a dodáva objektu dynamiku. Výhľad na Nízke aj Vysoké Tatry zásadne dotvára kvality hotela.

Počas obnovy bola zjavná snaha o zachovanie kľúčových vizuálnych prvkov, zmeny sa týkali najmä nižších častí komplexu. Výraznou úpravou prešlo členenie vnútorných priestorov - hotel si ponechal pôvodnú funkciu, no pribudli apartmány určené na dlhodobejšie bývanie. Vizuálny výraz stavby sa stal harmonickejším, pričom presklené plochy na najvyšších podlažiach dodali objektu, ale aj samotnému interiéru otvorenosť a vzdušnosť.

Napriek modernizácii zostali niektoré aspekty menej prepracované – najmä interiéry, ktoré v určitých častiach pôsobia skôr účelovo než reprezentatívne. Prispôsobenie dispozície individuálnemu bývaniu tiež ovplyvnilo pôvodný koncept otvorených priestorov. Napriek týmto kompromisom zostal hotel lákadlom, a to vďaka svojej polohe, výhľadom a architektonickej jedinečnosti.

Zdroj: Socialist Modernism / FB

Múzeum a Pamätník Slovenského národného povstania, Banská Bystrica

Múzeum Slovenského národného povstania (SNP) v Banskej Bystrici sídli v ikonickej budove Pamätníka SNP, ktorú navrhol architekt Dušan Kuzma v spolupráci so sochárom Jozefom Jankovičom. Monumentálna stavba, dokončená v roku 1969, slúži nielen ako múzeum, ale aj ako symbol boja proti fašizmu.

Pamätník pozostáva z dvoch betónových hmôt, ktoré sú v strede rozdelené, čím autor poukázal na dramatický zlom v histórii počas druhej svetovej vojny. Celý areál bol v roku 1982 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, čím sa potvrdila jeho historická a architektonická hodnota.

Pamätník je výsledkom súťaže z roku 1959, pričom časť architektúry zodpovedá dobovej štylistike. Z politických dôvodov mohol autor pokračovať na projekte až v roku 1963. Puristická hmota štvorcového pôdorysu je umiestnená na vyvýšenej podnoži. Dobu však predbehla geometrickým tvarom a ikonicky odlišnou formou budovy, v ktorej sa nachádza múzeum.

Vnútri organicky tvarovaných betónových poloblúkov sa nachádza hlavná expozícia múzea, dokumentujúca udalosti rokov 1938–1945, predovšetkým Slovenské národné povstanie. Osvetlenie výstavných priestorov je zabezpečené sklenenými plochami na zvislých stenách a strešnými svetlíkmi, ktoré prepúšťajú prirodzené svetlo. Okrem výstavných priestorov sa v podzemnej časti nachádzajú vedecké pracoviská, knižná prednášková sieň, sklady a depozitáre. 

Zásadnou súčasťou areálu je unikátne sochárske dielo Obete varujú od Jozefa Jankoviča. Súčasťou areálu je aj múzeum bojovej techniky, ktoré sa nachádza v exteriéri a prezentuje historické vojenské vozidlá, delostrelecké zbrane a ďalšie artefakty z obdobia druhej svetovej vojny.

Pamätník SNP je technicky aj výtvarne mimoriadne náročné dielo, ktoré si vyžadovalo inovatívne riešenia v oblasti statiky a konštrukcie. Na jeho realizácii sa podieľal statik Róbert Lamprecht, pričom stavba kombinovala rôzne prírodné materiály. Betón bol ponechaný v pohľadovej forme, čím vznikol surový, no esteticky pôsobivý a brutalisticky signifikantný povrch. 

Drevo v interiéri vyvážilo surovosť betónu, pričom podporilo útulnejší charakter vnútorných priestorov. Celková kompozícia stavby vytvára silný vizuálny aj symbolický odkaz na tragické, ale aj hrdinské momenty slovenských dejín.

Zdroj: Múzem SNP

Špeciálna zmienka: Budova Transgasu v Prahe

Komplex troch budov, postavených v rokoch 1972-1978, je od roku 2020, kedy došlo k ich demolácii, zachovaný iba na dobových fotkách. Transgas slúžil ako centrálny dispečing plynárenského priemyslu a zároveň ako sídlo Ministerstva palív a energetiky, čo sa odrazilo aj na jeho industriálnom vzhľade. Vznikol podľa návrhu architektov Iva Loosa, Jindřicha Malátka, Jana Eisenreicha a Václava Aulického.

Napriek tomu, že boli objekty v kontexte mestskej architektúry Prahy niektorými považované za vizuálne najškaredší počin, zásadne reflektovala brutalistické smery Československa a prezentovala jeho princípy. 

„Realizácia Transgasu je jednou z niekoľkých spojníc, ktorá udržiavala mentálne prepojenie československej architektúry s európskym dianím. Odvážnosť konštrukčného a architektonického má v sebe ešte ďalšiu kvalitu, ktorou je zužitkovanie energie samotného miesta a rozvinutie potenciálu ďalšieho rozvoja tohto územia,” vyjadril sa kurátor Moravskej galérie v Brne, Rostislav Koryčánek.

Dominantným prvkom bola hlavná budova dispečingu s fasádou izolovanou dlažobnými kockami, pričom všetky objekty boli prepojené unikátnym systémom potrubí, ktoré slúžili nielen na transport plynu, ale aj ako architektonický prvok.

Transgas vynikal nielen brutalistickými prvkami, ale aj vysoko kvalitnou architektúrou, čím nadväzuje na modernistické tendencie 20. storočia. Napriek kontrastu so staršou zástavbou pražských Vinohradov sa komplexu podarilo vytvoriť vizuálne hodnotný celok, ktorý vstupoval do dialógu s okolím. K unikátnym detailom patrila aj fontána od architekta Iva Loosa v zahlbenom rohu pri Rímskej ulici, ktorá bola pôvodne doplnená levitujúcou guľou.

Transgas bolo možné označiť za príklad odvážnej architektúry neskorej moderny, ktorá dodnes vzbudzuje diskusie medzi odbornou aj laickou verejnosťou. Vysoká úroveň architektúry je nepopierateľná, bez ohľadu na jej vnímanie. Nanešťastie, v 21. storočí sa komplex ukázal ako neudržateľný. 

Zdroj: Archiweb.cz

Architektúra brutalizmu v kontexte Československa je zväčša vnímaná negatívne, a to najmä laickou verejnosťou. Môže za to neraz havarijný stav objektov v súčasnosti, ale aj tvrdé, nekompromisne funkčne koncipované stavby. Napriek tomu vyniká aj v európskom kontexte a ukazuje svoju rôznorodosť, založenú na kreativite architektov a umelcov.

(Slovenská komora architektov, Register architektúry, Archiweb.cz, Múzeum SNP, Hospodárske noviny, YIM.BA)

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.