Adrian Gubčo 04.12.2024 19:08

Skazení moderným urbanizmom: Zabudli sme stavať mestá, zlepšeniam sa bránime

V opätovne vznikajúcej Vydrici sa aktuálne dokončuje nová administratívna budova. Jej umiestnenie sa na sociálnych sieťach nestretlo s nadšením – je údajne „extrémne natlačená“ na cestu. Nejde o ojedinelú kritiku, ale o bežnú reakciu na budovanie hustej kompaktnej zástavby. Odzrkadľuje to narušený vzťah k mestskému prostrediu, ktorá je dôsledkom desaťročí modernizmu i urbanistickej zaostalosti.

Autor: Nino Belovič / YIM.BA

Vydrica bola známa historická štvrť, ktorá nezmyselne padla za obeť rozvoju dopravnej infraštruktúry v Bratislave. Storočia stavebného vývoja boli pochované v priebehu dvoch desaťročí, najprv kvôli rozširovaniu nábrežnej cesty, neskôr kvôli vzniku mostu cez Dunaj. Dobová propaganda to vítala ako pozitívny krok, ktorý prispeje k odstráneniu nehygienickej a „buržoáznej“ lokality a umožní zlepšenie dopravy aj vznik novej, lepšej a modernej Vydrice.

Bratislava nie je v tomto smere unikátna. V mnohých európskych a predovšetkým severoamerických mestách padli celé rozsiahle štvrte v záujme nových ciest, diaľnic a sídlisk. V USA takto zanikli mnohé „slumy“, aby sa premenili na široké komunikácie a parkoviská. Ich obyvatelia sa odsťahovali na sídliská s vysokou kriminalitou alebo na predmestia.

V demokratických krajinách došlo čoskoro k reflexii urbanistických chýb. Práce významných autorov a autoriek ako Jane Jacobs alebo Jan Gehl ukázali, že vízie moderných urbanistov, spísané v tzv. Aténskej charte, vedú namiesto pozdvihnutia mestskej spoločnosti k jej úpadku. Úvahy, podľa ktorých sa mali mestské funkcie prísne oddeľovať, ľudia mali žiť vo veľkých domoch v parkoch a doprava sa mala realizovať najmä autami, sa ukázali ako chybné.

Nanešťastie, do socialistického Československa prišla táto kritika s výrazným oneskorením. Výstavba sídlisk patrila k dôležitým sociálnym politikám a v normalizačnom období sa tempo ich realizácie na Slovensku zrýchlilo. Spojené bolo s oneskorenou urbanizáciou, keď sa do miest presúvali desaťtisíce obyvateľov vidieka. Mnohí ľudia získali prvýkrát možnosť žiť v relatívne čistom prostredí s vlastnou kúpeľňou či toaletou.

Po páde socializmu sa domáce prostredie otvorilo zahraničným vplyvom aj odbornému diskurzu. Už v 80-tych rokoch začala do Bratislavy prenikať postmoderna, ktorá prišla aj s vidinou renesancie mestského prostredia. Dalo by sa tak čakať, že po roku 1989 dôjde k odmietnutiu moderného urbanizmu, ktorý viedol k rozpadu tradičných miest a vzniku mnohých problémov (s dopravou či správou verejného priestoru a infraštruktúry).

Opak je ale pravdou. Hoci navonok sa aj v našom územnom plánovaní objavili súčasné prvky a proklamácie, ktoré hovoria o miešaní funkcií, tvorbe kompaktných štvrtí a podpore nemotorovej či verejnej dopravy, v praxi má dodnes podstatu, založenú na modernizme. Aj dnes tak musia investori a architekti pracovať s indexami a normami, ktoré vychádzajú zo zastaraných myšlienok. Nanešťastie, nezdá sa, že by sa na tom malo v krátkom čase niečo zmeniť.

Developeri sú kvôli modernistickej tradícii nútení domy riešiť ako bývanie v nevyužiteľnej zeleni uprostred parkovísk. Autor: Nino Belovič / YIM.BA

V tomto smere je dôležitý príklad Vydrice. V minulosti vznikala tak ako každá štvrť so stredovekým základom – postupným vrstvením zástavby, v rámci ktorej sa jednotliví stavebníci snažili maximalizovať využitie svojich pozemkov. Výsledkom bola mimoriadne husto zastavaná lokalita, v neskorších obdobiach paradoxne označovaná za romantickú či malebnú.

Aktuálne rozostavaná štvrť sa snaží replikovať mnohé z pôvodných kvalít tradičnej štvrte. Život sa vtedy odohrával prevažne vonku a ľudia sa pohybovali peši, takže kladie dôraz na aktívne prízemie a verejné priestory. Nutnosť pohybovať sa peši viedla aj k potrebe zmenšovania vzdialeností, štvrte tak boli kompaktné a všetko bolo blízko. Okrem toho sa pozemky využívali v najvyššej možnej miere, čo taktiež zabránilo masívnemu rozrastaniu sa mesta do krajiny.

Vydrica preto obsahuje bloky, priamo vsadené do verejného priestoru. Týka sa to obytných budov aj práve dokončovanej administratívnej. Tá je, rovnako ako je v tradičných mestách vznikom, osadená na hranu chodníka. Tu sa vďaka tomu podarilo rozšíriť pešiu trasu s pobytovým charakterom v predĺžení Žižkovej, inde v meste vďaka tomu možno vytvoriť väčšie vnútrobloky, nezriedka s komunitným charakterom a zeleňou.

Išlo tak o typický mestotvorný prístup, plne v súlade so súčasnými myšlienkami, ako správne budovať mestskú zástavbu. Vychádza z poznania, že mestský priestor je limitovaný a vzácny. Pozorne treba zvažovať využitie každého metra štvorcového. Napriek tomu paradoxne vďaka tomu vznikajú lokality, ktoré dnes vnímame ako príjemné a krásne.

Napriek tomu sa voči podobnému štýlu zástavby, keď sú novostavby osádzané priamo na hranu chodníka pri ceste, mnohí ľudia na Slovensku búria. V takýchto uliciach sa cítia „stiesnene“, chýba im zeleň, ide podľa nich o chamtivosť investorov a developerov a celkovo o príznak úpadku. Namiesto toho viacerí kritici vyzdvihujú širokánske ulice, kde sú domy od cesty oddelené širokými pásmi trávy, do ktorej sú vložené chodníky.

V tomto rozmýšľaní sa ukazuje vplyv moderného urbanizmu. Práve modernisti vytvorili v časti spoločnosti predstavu, že práve takto má vyzerať mestská ulica. Pritom to bol moderný urbanizmus, ktorý preklasifikoval ulicu z dôležitého verejného priestoru, kde sa odohráva život, na obyčajný dopravný koridor.

Keďže vplyv starého uvažovania je dodnes prítomný, investori musia nezriedka odsúvať domy od ulice a oddeliť ich pásmi trávy. Splnia tak index zelene, podľa ktorého musí byť časť pozemku určená pre zelené plochy. Nič to nehovorí o ich kvalite, preto sú jedinými pravidelnými užívateľmi takýchto trávnikov nanajvýš psy obyvateľov.

Nové mestské lokality s tradičným urbanizmom sú dnes skôr luxusným produktom. Zdroj: YIT Slovakia

Hoci sa mnohí progresívne uvažujúci plánovači, architekti, urbanisti aj investori usilujú o zmenu, táto bude len veľmi náročná. Vytrvalá snaha Úradu pre územné plánovanie a výstavbu SR, ktorý chcel zmeniť spôsob výpočtu preslnenia a priblížiť ho k zahraničným modelom, narazil na odpor určitých osôb zo Slovenskej komory stavebných inžinierov. Títo argumentovali prežitými „poznatkami“, podľa ktorých ľudia v husto zastavaných mestách trpia nedostatkom vitamínov.

Hoci pre veľkú časť verejnosti ide o príliš odbornú a abstraktnú tému, je pravdepodobné, že by sa priklonila skôr k zastaraným pohľadom na budovanie mesta. Vydrica je opäť vynikajúcim príkladom, keďže jej kritikom prekáža aj fakt, že „domy sú príliš blízko a obyvatelia si budú pozerať vzájomne do okien“. V podobnom zmysle sú kritizované aj investičné zámery v Petržalke, hoci od existujúcich domov ich oddeľujú desiatky metrov.

Ide o dôsledok návyku mnohých ľudí, ktorí považujú sídliská za etalón mestského prostredia. Nepochybne sa odráža na takomto vnímaní aj fakt, že Slováci sú tradične vidiecky národ a nikdy si nevybudovali reálnu tradíciu mestského života. V minulosti boli väčšie mestá obývané najmä Nemcami, Maďarmi a Židmi, kým Slováci tvorili nižšie vrstvy.

Len dnes vzniká generácia, ktorá vie skutočne oceniť mestský život so všetkými jeho podobami a dôsledkami. Napomáha k tomu aj rastúca mobilita obyvateľstva a skúsenosti so zahraničia. Ide práve o týchto ľudí – štandardne mladších ako 50 rokov – ktorí naplno využili výhody postsocialistického obdobia a prenášajú medzinárodne uznávané predstavy o tvorbe mesta aj na Slovensko.

Veľmi pomaly sa učíme, že skutočné mesto nevyzerá ako Petržalka, ale práve naopak ako Vydrica. Budúcnosť nespočíva v „bývaní v parku“, ale v husto zastavaných štvrtiach, kde je všade blízko peši a život sa odohráva na ulici, nie v nákupnom centre. Zeleň má samozrejme v takýchto mestách miesto, ale najmä vo vnútroblokoch či priamo v parkoch, doplnených o stromové aleje.

Ako je zvykom, legislatíva nezvykne predchádzať problémom, ale na ne reagovať – a to aj s oneskorením niekoľkých desiatok rokov. Tak to bude pravdepodobne aj v tomto prípade. Nový zákon o územnom plánovaní prechádza od funkčnej regulácie modernizmu k súčasnejšej funkčno-priestorovej regulácii. V budúcom desaťročí sa tak reálne začnú naprávať pri plánovaní miest chyby, ktoré v nás zasial minulý režim.

Štvrte ako Vydrica, Zwirn, Palma a ďalšie tak nebudú akousi výnimkou, určenou len pre bohatých. Obdobný spôsob výstavby sa musí stať pravidlom, ak sa má Slovensko posunúť od vidiecko-socialistickej spoločnosti k mestskej a vyspelej.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.