Adrian Gubčo 15.09.2026 21:06

Obrovská chyba slovenských odborníkov. O čo Bratislava prišla horlivosťou architektov

Keď sa hovorí o masívnom búraní Bratislavy v 20. storočí, mnoho ľudí obviňuje bývalý režim a bližšie nešpecifikovanú skupinu „mimobratislavčanov“, ktorí údajne nemali vzťah k mestu. Pokiaľ by podľa kritikov vládol iný režim a rozvoj mesta by bol v rukách starousadlíkov, nič také by sa nestalo. Všetko ale nasvedčuje tomu, že zánik veľkej časti starej Bratislavy so vzťahom „mešťanov“ a „cezpoľných“ súvisí len minimálne.

Zdroj: YIM.BA / AI

Asanačná explózia v centre Bratislavy

Bratislava prežila druhú svetovú vojnu, na rozdiel od mnohých iných európskych miest, v relatívne dobrom stave. Počas vojny došlo k deštrukcii niekoľkých vzácnych alebo významných objektov či lokalít, ktoré sa už neobnovili. Patrí k nim Landererov palác na Šafárikovom námestí, vyústenie Vysokej do Suchého mýta, príťažlivý dom pri križovatke Palisád a Hodžovho námestia alebo väčšia časť Ludwigovho mlyna.

Vojna sa prejavila aj na tvári lokality v okolí Židovskej ulice. Miestnej zástavbe ublížil už požiar v roku 1913, po ktorom boli viaceré domy obnovené len provizórne. V tejto štvrti následne žili skôr chudobnejšie vrstvy, čo údržbe budov nepomohlo. Po odsune Židov do koncentračných táborov bola už deštrukcia veľmi rýchla, k čomu napomáhal fakt, že fašistický režim aj tak počítal s asanáciou zástavby a po vojne sa na tom veľa nezmenilo.

V konečnom dôsledku však bola Bratislava ešte v druhej polovici 40-tych rokov zachovaná pomerne dobre. Rozsiahle územia však neprežili ďalšie desaťročia, čo nebol len dôsledok zanedbania či nebodaj straníckej politiky, ale aj vedomého odborného postupu, ktorý rátal s radikálnou transformáciou celého mesta. Hlavné priority možno boli výsledkom politických úvah, tvár im však dávali odborníci.

Zmenu prístupu dobre dokumentujú diskusie o budúcom územnom pláne mesta. V októbri 1955 ešte nastala na úrovni popredných architektov a urbanistov – napríklad Emila Belluša, Emanuela Hrušku a ďalších – zhoda, že stav ochrany bratislavských pamiatok vrátane Podhradia je katastrofálny. Hruška sa snažil o vhodné zasadenie novej výstavby, aby nedošlo k deštrukcii pamiatkových hodnôt.

V novembri 1956 si zas záchranca Bratislavského hradu Alfred Piffl zapísal, že sa mu podarilo zvrátiť návrh na vybudovanie nového mosta cez Dunaj v predĺžení Židovskej ulice. Namiesto toho otvoril otázku revitalizácie Podhradia, pričom by zostala zachovaná minimálne západná strana Židovskej ulice (východná strana ulica už vtedy takmer neexistovala).

V roku 1958 sa už ale jednoznačne hovorilo o absolútnej priorite zabezpečenia rozvoja bývania v zmysle tzv. Aténskej charty, teda urbanistickej vízie, ktorá stanovila princípy modernej výstavby miest. Tie spočívali najmä vo funkčnej segregácii mesta, rozvoľnení zástavby aj využívaní nových foriem dopravy vrátane automobilov. Niektoré historické štvrte v jej duchu vtedajší odborníci označili za „stavebne a zdravotne závadné“.

V tomto zmysle bol ešte v roku 1956 vypracovaný smerný plán pod vedením rešpektovaného urbanistu Milana Hladkého. Zaniknúť mala zostávajúca zástavba Podhradia vrátane Vydrice, Židovskej, Zámockej, časť priestoru medzi Obchodnou a Hodžovým námestím (kde mala byť „voľná zástavba v zeleni“), ako aj lokalita, kde je dnes Prior a hotel Kyjev. Plán napokon vláda neschválila, hoci v konečnom dôsledku zásadne ovplyvnil tvár Bratislavy. Proti boli najmä Belluš a Hruška.

Hladkého plán sa totiž v podstate realizoval (Hladký sa stal hlavným architektom a neskôr aj primátorom Bratislavy) a nadviazal naňho aj autor ďalšieho plánu Milan Beňuška. Aj jeho vízia bola v konečnom dôsledku spojená s masívnym búraním štruktúr, ktoré dnes vnímame ako vzácne. V 70-tych rokoch sa navyše sprísnila ochrana poľnohospodárskej krajiny, takže sa plánovači obrátili dovnútra miest, čo znamenalo nové búranie, nové cesty a novú výstavbu. Architekt Virgil Droppa označil toto obdobie ako „asanačnú explóziu“.

Časť Židovskej sa ešte dala zachrániť, takto mohla vyzerať dnes. Zdroj: YIM.BA / AI

Kde sa stala chyba

Slovenskí urbanisti a architekti sa v niektorých myšlienkach v mnohom nelíšili od svojich kolegov v iných štátoch, či už v západnom alebo východnom bloku. Modernistické úvahy o rozvoľnení mesta, monofunkčných obytných zónach v zeleni či meste preťatom rýchlostnými komunikáciami našli odozvu prakticky všade. Obrovskou mierou deštrukcie si prešli americké mestá, ale aj viacero európskych metropol, napríklad Brusel alebo Štokholm.

Pravdepodobne žiadne ale neprišlo o taký relatívny objem historickej zástavby ako práve Bratislava. Veľkosť historického jadra mesta pred obdobím veľkých asanácií sa aj s Hradom približovala veľkosti historického jadra Grazu (aj s hradom), ktoré je dnes zapísané v UNESCO, prípadne trom štvrtinám pražskej Malej strany s Hradčanmi. Dnes má slovenské hlavné mesto menšie zachované historické centrum ako Košice.

Rozdielov medzi Bratislavou a inými mestami je niekoľko. Prvým je obrovský rozvoj slovenskej metropoly, ktorá sa v druhej polovici minulého storočia dramaticky nafúkla. História svetových miest ukazuje, že obdobia masívneho rozvoja boli spojené vždy s deštrukciou staršej zástavby, zvlášť v období pred efektívnejšou pamiatkovou ochranou.

Toto je však len čiastočný argument, lebo v tomto období sa už pamiatková ochrana formovala a viaceré hodnoty zdevastovaných budov boli známe. Vtedajší experti na pamiatky vedeli, že v Podhradí napríklad zanikli alebo sa nachádzajú vzácne renesančné a barokové budovy, ktoré nevedeli ani najväčší ignoranti označiť za nehodnotnú, „buržoáznu“ architektúru.

Druhým je zaostalosť socialistického režimu, ktorý s ohľadom na svoj totalitný charakter nepripúšťal tak silnú kritickú reflexiu v jednotlivých odboroch. V 60-tych rokoch však už pôsobila Jane Jacobs, ktorá vo svojej prelomovej knihe Smrť a život amerických veľkomiest vysvetlila nedostatky modernistického plánovania. Aj to viedlo k postupnému útlmu rozvoja gigantických modernistických vízií a dopravných stavieb v tradičnom mestskom prostredí.

Tretím sú napokon nedostatky domácej odbornej obce, ktorá navrhovala plne v súlade s prevládajúcou modernistickou paradigmou, a to až do 80-tych rokov. Patria k nej aj mnohí špičkoví a rešpektovaní architekti, o ktorých kvalitách v kontexte architektonickej tvorby nemožno pochybovať. Ich urbanistické vnímanie však zodpovedalo dobe. Dobre to ukazujú súťaže na Prior a hotel Kyjev alebo na Petržalku, kde porota úplne odmietla tradičnejšie pohľady na tvorbu prostredia, ako aj mnoho neskorších realizácií. 

Deštrukcia historického centra Bratislavy sa tak diala nielen so súhlasom, ale aj podporou mnohých architektov, ktorí sú dnes vnímaní nekriticky. V praxi sa to odráža na doteraz pretrvávajúcich konfliktoch, keď časť súčasnej odbornej verejnosti tvrdo bojuje za ochranu aj tých budov, ktoré sú napriek viac či menej výrazným architektonickým kvalitám urbanisticky nefunkčné (najnovším prípadom je Najvyšší súd SR).

Na spoluúčasť architektov pri zničení mesta sa zabúda, príp. sa prehliada. Samozrejme, nespáchali žiaden trestný čin, za ktorí by mali byť súdení, na viaceré realizácie by sa ale malo pozerať aj v kontexte ich urbanistických kvalít a dopadu na pôvodnú zástavbu. Nemožno brať do úvahy len meno architekta a snažiť sa tieto domy chrániť preto, lebo sú pod nimi podpísaní.

Jedna z mála chýb sa dá napraviť len na Šafárikovom námestí. Zdroj: YIM.BA / AI

Dá sa to napraviť?

Dnes už možno jednoznačne konštatovať, že sa Bratislava a odborníci, ktorí ju viedli, v minulosti dopustili obrovských chýb. Ich rozsah je omnoho väčší ako v iných európskych mestách. Je to možno skôr otázka pre sociológa, či boli slovenskí architekti a odborníci omnoho horlivejší v presadzovaní modernistického urbanizmu ako inde, hoci aj v Česku (s výnimkou Mosta a iných sudetských miest). Každopádne, spätný pohľad ukazuje, že slovenská metropola sa pripravila o neuveriteľné bohatstvo.

Na diskusiu ostáva, či je ešte možný návrat niektorých zdevastovaných štruktúr – ak už nie priamo budov. Väčšina pohľadov na zaniknuté lokality, ktoré sú prezentované aj v tomto článku, je nenávratne zničená. Pôvodné Suché mýto sa už napríklad obnoviť nedá, rovnako ako Rybné námestie alebo Vydrica. Teoreticky možný je návrat Landererovho paláca, resp. jeho náhrady, a Židovskej ulice.

Nanešťastie ale takáto diskusia vôbec neprebieha. Na mieste Landererovho paláca je časť Parku Gábora Barossa, ktorého prípadné čiastočné zabratie, hoci aj pod zámienkou obnovy stratenej pamiatky, by nepochybne viedlo k protestom. Na Židovskej, resp. nad Staromestskou, sa zas pripravuje plató, ku ktorému sa neviedla žiadna odborná diskusia. Najvzácnejší potenciálny priestor Bratislavy pre oživenie centra vzniká na základe rozhodnutia malej skupinky ľudí.

Taktiež sa jednoznačne rozhodlo o rekonštrukcii Najvyššieho súdu SR bez debaty o tom, či to je správne rozhodnutie aj z pohľadu budúcnosti lokality. Staromestská ulica zostáva neochvejne na svojom mieste, hoci niekto nemôže poprieť, že to je jazva na tvári Bratislavy. Jej prekrytie bude musieť mať ekonomické rácio, čo je so zrekonštruovanou dedečkovskou budovou napravdepodobné. 

Chyby sa pri tvorbe miest stávajú veľmi často. Niekedy je však ešte horšia neochota ich napraviť, teda presne to, čo sa deje v súčasnej Bratislave. Nemožno vylúčiť, že zostane natrvalo narušeným mestom, ktoré funguje presne opačne, ako si to niektorí minulí aj súčasní architekti a urbanisti predstavovali.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.