Linda Vavricová 09.10.2026 22:00

Správne investované milióny. Do mesta neďaleko Bratislavy sa vrátila legendárna Pracháreň

Historické jadrá miest potrebujú viac než len opravené fasády. O ich budúcnosti rozhoduje aj to, či si udržia kultúru, služby a každodenné využitie. S takýmto cieľom bola zrealizovaná aj obnova dlho nevyužívanej budovy v centre Trnavy, známej ako Pracháreň. Význam rekonštrukcie nespočíva iba vo vzniku novej divadelnej sály, ale aj v spôsobu, akým sa dom opäť zapája do fungovania mesta.

Autor: Pavel Kudiváni

Pracháreň stojí na nároží Trojičného námestia a Radlinského ulice v Trnave, v susedstve radnice a Divadla Jána Palárika. Nachádza sa teda priamo v jadre mesta, kde sa sústreďuje kultúra, verejná správa aj služby. Napriek tejto polohe zostávala dlhé roky bez využitia. Jej obnova preto neriešila iba fyzický stav historického objektu, ale aj návrat verejnej funkcie na dôležitú adresu.

Súčasná podoba Prachárne je výsledkom viacerých stavebných etáp. Vznik meštianskeho domu sa spája s obdobím okolo roku 1500, archeologický výskum však na tom istom mieste odhalil pozostatky staršej tehlovej stavby pravdepodobne z druhej polovice 13. storočia. Názov Pracháreň pripomína, že tu magistrát v minulosti skladoval pušný prach určený na obranu mesta. V novšej histórii sa dom spájal najmä so známym Mliečnym barom, neskôr v ňom fungovali prevádzky rýchleho občerstvenia aj nočné podniky. Pred obnovou zostával dlhé roky nevyužívaný.

Investorom obnovy národnej kultúrnej pamiatky bolo Mesto Trnava. Rozhodlo sa ju prispôsobiť potrebám nového mestského divadla. Jeho program sa zameriava najmä na rozprávky pre deti, doplniť ho majú kabarety pre dospelých. Rekonštrukcia tak mala od začiatku konkrétny prevádzkový cieľ - vytvoriť stálu kultúrnu inštitúciu, nie iba opraviť dom a následne preň hľadať nájomcu. Z pohľadu mesta je podstatné najmä to, že ide o scénu s vlastnou tvorbou a opakovanou prevádzkou, nie iba o sálu na príležitostné podujatia.

Hlavná divadelná sála vznikla v krídle orientovanom do Radlinského ulice. Samospráva uvádza kapacitu 91 divákov, čo zodpovedá komornej scéne. Využité sú všetky úrovne existujúcej budovy vrátane prízemia, priestorov na druhom nadzemnom podlaží a podkrovia. Verejné priestory dopĺňa pracovné a technické zázemie potrebné na pravidelnú prevádzku.

Dôležitým zásahom je prepojenie so susedným Divadlom Jána Palárika na úrovni druhého nadzemného podlažia. Krajská kultúrna inštitúcia tým získa ďalšie priestory na skúšanie, uskladnenie kostýmov a pod. Obnova tak rieši potreby dvoch divadiel súčasne.

Prízemie zahŕňa aj priestory pre gastronomickú prevádzku, nadväzujúcu na tradíciu Mliečneho baru. Táto funkcia posilní kontakt domu s ulicou aj mimo predstavení. V historickom centre je takáto kombinácia dôležitá; divadlo prináša návštevníkov v určitých časoch, zatiaľ čo prevádzka na prízemí môže slúžiť priebežne počas dňa.

Architektonický návrh pripravili Pavol Pauliny, Martin Varga a Martin Kvitkovský z Bellušových ateliérov Fakulty architektúry a dizajnu STU v Bratislave. Pri obnove museli rešpektovať historickú hodnotu domu, doplnili ho však aj o nové architektonické prvky. Výrazná je najmä biela fasáda s pravidelným zvislým členením v hornej časti. „Inšpiráciu sme našli v antickom divadle – v jeho jednoduchosti, poriadku a mierke,“ vysvetlil Martin Varga v rozhovore pre mestské kultúrne stredisko Zaži v Trnave.

Pri návrhu fasády autori vychádzali z motívu antického stĺpa s kanelúrami. Tento motív preniesli do členenia fasády, čím vytvorili plastický povrch, meniaci sa so svetlom a tieňom. Odkaz na divadelnú tradíciu tak nespočíva v napodobnení historického priečelia, ale aj v novom výtvarnom spracovaní antického motívu.

Výraznú súčasnú podobu dostal aj interiér. Priestor pred vstupom do sály zjednocuje červená farba, zatiaľ čo v samotnom divadelnom priestore prevláda modrá. Hľadisko namiesto bežných radov samostatných kresiel tvoria široké čalúnené stupne, farebne nadväzujúce na steny. Pod stropom zostáva priznané osvetlenie a ďalšie technické vybavenie. Nová sála sa tak nesnaží vyzerať ako historický interiér, ale otvorene priznáva svoju dobu vzniku.

Odlišný charakter má podkrovná skúšobňa so šikmým stropom, lamelovými obkladmi a denným svetlom zo strešných okien. Historické konštrukcie naopak vystupujú do popredia v pivnici s tehlovým murivom a klenbami. Autori venovali osobitú pozornosť aj chodbám, schodisku a menším zákutiam, ktoré vnímali ako súčasť prostredia, podnecujúceho detskú predstavivosť ešte pred začiatkom predstavenia. Členitosť starého domu tak nebola pri obnove iba komplikáciou, ale aj vlastnosťou, s ktorou architekti vedome pracovali.

Rekonštrukcia Prachárne prebiehala pod dohľadom Krajského pamiatkového úradu v Trnave. Súčasťou prác bola aj odborná obnova cenných archeologických nálezov. Stavebné práce za začali v marci 2024. Na obnovu nadviazalo vybavovanie interiérov a príprava divadelnej prevádzky. Prvých návštevníkov Pracháreň privítala 23. septembra 2026.

Stavebná obnova Prachárne si vyžiadala približne 4,94 milióna eur s DPH. Časť nákladov pokryl Plán obnovy a odolnosti, teda peniaze Európskej únie, ďalšie zdroje poskytli mesto a Trnavský samosprávny kraj. Vybavenie interiéru bolo samostatnou investíciou, hradenou z mestského rozpočtu.

Trnava získala unikátny kultúrny priestor. Autor: Pavel Kudiváni

Vznik divadla nadväzuje na koncepčné snahy Trnavy o rozvoj spoločenských aktivít. Mestská stratégia pre kultúru a kreatívny priemysel do roku 2030 výslovne zaraďuje obnovu Prachárne medzi investície, ktoré majú zlepšiť podmienky pre kultúrnu tvorbu a jej dostupnosť. Dokument sa sústreďuje na potreby miestnych obyvateľov a tvorcov, nie na budovanie turistickej značky. Obnova budov je tak v tomto prístupe prostriedkom na rozvoj kultúrneho života, nie cieľom sama osebe.

Takéto spojenie obnovy pamiatky s novým využitím prináša aj tento rok zrekonštruovaná Emmerova vila. Jej obnova nadviazala na revitalizáciu priľahlého Ružového parku, s ktorým historicky tvorila jeden celok. V budove vznikli priestory pre kaviareň aj kultúrno-vzdelávacie aktivity. Rovnako ako pri Prachárni je podstatné, aby nové funkcie priniesli obyvateľom dôvod vracať sa sem pravidelne, nielen pri príležitostných prehliadkach.

V Prachárni sa tento návrat spája s novou podobou aj širším využitím domu. Priestor pre gastronómiu nadväzuje na jej niekdajšiu funkciu, divadlo pridáva novú a susedná scéna získava ďalšie zázemie. Historické konštrukcie pritom dopĺňa architektúra, ktorá svoj súčasný charakter neskrýva. Práve v tom je obnova presvedčivá: nesnaží sa dom vrátiť do jednej vybranej podoby z minulosti, ale umožňuje mu ďalej sa meniť bez toho, aby o svoju históriu prišiel.

Sledujte YIM.BA na Instagrame.

Sledujte YIM.BA na YouTube.